Premenené rany

Premenené rany

Nový formačný rok začíname Ignacianskými duchovnými cvičeniami. Stráviť po rušnom lete niekoľ ko dní (bez rozprávania, mobilu, internetu..) v náročnom no plodnom tichu sa stáva každoročnou výzvou. Keď stíchnu všetky aktivity, zobúdzajú sa okrem príjemných spomienok aj tie menej povzbudivé. A medzi ne patria aj výčitky za minulé pády.

V jeden takýto večer som vystúpil na prešovskú Kalváriu. Stojac na mieste som prechádzal uličkami, pohyboval sa v čase, stretával kamošov. A natrafil som aj na miesta, udalosti i osoby, ktoré vo mne obnovili výčitky. Nejdem tu teraz rozpisovať svoje pády (na tie je jedno zamyslenie primalé). Len chcem povedať, že

počas cestovania spomienok som si niekedy prial, aby som mohol nejaké úseky vymazať, preskočiť. Keď som tak uvažoval, pozerajúc dole na svoju minulosť, zrazu som vnímal vnuknutie zmeniť svoj pohľad.

Pár metrov za mnou, hore, visel na kríži prebodnutý Ježiš. Ježiš, ktorého rany po zmŕtvychvstaní nezmizli. No stali sa oslávenými. Rana do srdca ostala otvorená - nie pre výčitku Longiusovi, ale pre jeho obrátenie. A pre prúdenie Milosrdenstva pre mňa. Zrazu som sa pozeral na rany (spôsobené mne, ale oveľa viac na tie, ktoré som ja porozdával iným) novým pohľadom. Už to nebol pohľad obviňujúcich výčitiek a pripomínania hriechov. Cestovanie

časom sa pre mňa v tej chvíli stalo živým znamením obrovského Milosrdenstva. Keď som pár dni potom študoval príhovory pápeža Františka, zastavil som sa pri vete: „Rany však môžu byť aj priechodmi či otvormi, cez ktoré napodobňujúc rany nášho Pána umožňujú priechodu Božieho milosrdenstva.“

Nechcem povedať, že Boh si prijal moje pády. Ale to, že vďaka nim viac spoznávam silné objatie Ocka, ktorý miluje márnotratného syna.